Mnohé cesty pokračujú aj po tom, čo skončili v priestore a čase

Vilo Vateha, student KISKu, strávil půl roku na Erasmu v Turecku - svůj pobyt popsal v článku pro Inflow po svém - autenticky, s nadsázkou i humorem jemu vlastním.

„Na začátku tohoto vyprávění jsem se snažil prozkoumat, co to znamená cesta, jak každá tvoří věc samu pro sebe a že je osobitá a nepodobná žádné jiné. Uvažoval jsem v jakémsi úžasu o tom, jak silnou mají cesty individualitu, a dospěl jsem k tvrzení, že lidé se nepouštějí na cestu - cesta se pouští do nich. Ta rozprava se však nezabývala dobou trvání cesty. Ta je zřejmě rozličná a nepředvídatelná. Kdo nepoznal cestu, která skončila a odumřela ještě dříve, než se cestující vrátí? Ale pravdou je i opak: mnohá cesta pokračuje ještě dávno poté, co skončil pohyb v prostoru a čase." John Steinbeck

Okamih, keď som si uvedomil začiatok mojej cesty, bol v Prešove na výpadovke smerom do Turecka. Ale všetko začalo  o pár dní skôr. Babka napiekla koláče a ako každý správny cestovateľ nemohol som sa zaobísť bez rezňov, ktoré pripravila moja mamka a aby otec neostal zahanbený, v to osudné ráno ma odviezol do Prešova. Ešte dodnes si pamätám jeho posledné slová: „Drž sa, synu". Tak som stál sám v sychravom počasí (po najsuchšom lete, aké pamätám, začalo opäť pršať) pred začiatkom cesty, na ktorej mi drvivá väčšina predpovedala okradnutie, únos na orgány či smrť. Ako správny cestovateľ, podľa Steinbeckovho príkladu, som najprv zamieril do supermarketu, aby som si kúpil najlacnejšiu whisky. Mapu som kupoval na benzínke. Podmienka: najlacnejšiu a s Tureckom. Pri prezeraní máp pristúpil ku mne predavač, ktorý mi chcel evidentne pomôcť, opak však bol pravdou. Keď som mu povedal svoje podmienky, opýtal sa ma, či mám namierené do Turecka. Niekedy sa neoplatí vravieť pravdu. Predavač  sa na mňa pozrel s neskrývaným údivom a cez celú predajňu zakričal na svojho kolegu: „On chce ísť stopom do Turecka!". Obidvaja sa náramne bavili na môj účet a lúčili sa so mnou so slovami: „Ta to tam nedojdeš ani za rok!"

Povzbudený na duchu postavil som sa na cestu a čakal, a čakal, a čakal. Najťažšie bývajú začiatky, vravel som si v duchu, ale čím chudobnejšia krajina, tým sa ľahšie stopuje, čo o Slovensku veľmi neplatí. Najnepríjemnejšie na stopovaní sú pohľady vodičov, ktorí by radšej nabúrali, ako vás zobrali. Takže po niekoľkých hodinách sa človek cíti ešte viac menejcenný, ako mu dávajú pocítiť vodiči.

Môj prvý stop, šofér, ktorý keď sa dozvedel, že idem do Turecka a môj plán nájsť si tureckú slečnu, aby ma naučila jazyk (čo sa mi doteraz nepodarilo), mi predpovedal odrezanie genitálií, ich zjedenie a pomalú smrť moslimskými fundamentalistami (všetko píšem ešte veľmi slušne). Táto cesta ma naučila neveriť ľuďom, ktorí vám budú vravieť pravdy tohto sveta bez toho, aby ich niekedy spoznali.

Na maďarskej hranici som si zjedol rožky od mamky a pripravil sa na cestu mlčania, keďže moja znalosť maďarského jazyka sa obmedzuje len na slová guláš, halászle a nem tudom. Prvú noc som strávil na benzínovej pumpe niekde v Maďarsku. Usadil som sa za stôl na odpočívadle, nalial si za pohár whisky, zjedol rezne a podelil sa o babkine koláčiky s utečencami, pravdepodobne z Blízkeho východu. Spolu sme prediskutovali cestu do vytúženého západu a pomaličky sa odobrali do blízkeho lesíka, kde čakali na dodávku, ktorá ich mala dopraviť do lepšieho zajtrajška. Tiež som sa rozhodol uložiť k spánku pod strom, ktorý ma mal chrániť pred možným dažďom. Bohužiaľ, neuchránil, a tak som už o 4 ráno sušil spacák na záchode pod sušičom na ruky.

Následne sa moja cesta uberala cez Rumunsko, ktoré vyzeralo ako z Kusturicovho filmu Čierna mačka, biely kocúr. Ak by som mal viac času, oplatilo by sa spoznať túto krajinu bližšie. Posledná krajina bola Bulharsko. Bulharsko určite má svoje čaro, ktoré som, bohužiaľ, alebo vďakabohu, nespoznal. Cítil som sa akoby som cestoval do minulosti. Najkrajšie na všetkom boli večery. Rozzipsovať spacák, vytiahnuť rezne, chleba, koláčiky, naliať za plný pohár whisky a premýšľať. Posledný kamión, pred prekročením hranice s Tureckom, bol, na počudovanie, slovenský s bulharským šoférom, ktorý ma vysadil 5 km pred hranicou so slovami: „a teraz musíš ísť peši". Keď som sa ho opýtal prečo, ukázal prstom na kolónu kamiónov pred nami a zavŕšil to pamätnou vetou, ktorá sa stala symbolom tureckej administratívy, „Turecký štýl/ Turkish style". Pred hranicou som zašiel do bulharskej reštaurácie, dal si klobásu, vypil dve pivá, tretie som strčil do batohu a vybral sa prekročiť hranice. Na hraniciach som pochopil čo znamená Turkish style. Dá sa to prirovnať k Slovenskej stavbe ciest, jeden kope a deviati sa prizerajú.

A tak som bol v Turecku.

Ako by som charakterizoval Turecko? Je to krajina veľká a ponúka takmer všetko, od mora, cez hory až po niečo ako púšte. Má dlhú históriu od antických civilizácií, ranné kresťanstvo s množstvami starých kostolov až po skvosty Osmanskej ríše. Je však škoda, že mnohokrát si nevážia starú architektúru a zasahujú neesteticky do rázu mesta. Ale buďme k sebe úprimní, iné to nie je ani na Slovensku, ani v iných krajinách. Príjemné na Turecku je stopovanie. Desať minút na ceste a veziete sa 400 km s prestávkami na čaj, s jedným alebo dvoma jedlami (mal som už aj tri) a to všetko zadarmo. Po docestovaní vám ešte šofér kamiónu zavolá, či ste v poriadku docestovali. Suma summarum, pohostinnosť Turkov nemá hraníc, a tak sa môže ľahko stať, že vás turecká rodina napojí, nakŕmi, nechá vás u seba prespať, opäť vás napojí, nakŕmi a odvezie na vami požadované miesto. Niekedy pohostinnosť prekročí hranice a pocítite nežné hladenie rukou tureckého kamionistu na svojom pozadí, čo nie je môj prípad, ale poznám dve osoby, ktoré to zažili. Slepá závisť každého stopára.   

Ľudia sú tu, ako by môj dedko povedal, počárni jak cigančok. Väčšinou chodia oblečení v tmavých farbách. Výnimkou je Istanbul, a keďže som blonďák s dredami na hlave, spôsobujem tu verejný rozruch. Má to svoje výhody i nevýhody. Ak máte radi pozornosť, určite si užijete viac ako 15 minút Warholovej slávy, zároveň ste pre všetkých turista. Pre mňa hanlivé označenie.

Mačky a psi tu žijú vo vzájomnej harmónií bez svojich pánov. V Ankare takmer neexistujú koše, ľudia ukladajú odpadky pred domy, takže sa tu majú pouličné zvieratká ako prasce v žite.

Ak by som mal byť zviera, tak by som chcel byť pes v Turecku. Po večeroch by som sa len tak flákal a preháňal  sa so svojimi kumpánmi po večerných uliciach, prehraboval odpadky a cez deň by som ležal chrbtom na krásne vyhriatej ceste.

Ak ste si predstavovali, že je tu mnoho žien s burkami, teda len s odhalenými očami, tak vás musím sklamať. Videl som ich tak zo tri, a to za celý pobyt. Aj tak si myslím, že sú to super hrdinky, ktoré pod šíkmi šiat ukrývajú zbrane, majú super hrdinské schopnosti a dokážu človeka zabiť jedným hmatom čo ich robí neuveriteľne sexy. Niektoré ženy tu predsa len nosia šatky na hlave, ale aj moja babka nosievala šatku svojho času, keď ešte chodievala s kravami na pole. Časom si na to človek rýchlo zvykne, a ako sa vraví, zakázané ovocie chutí najlepšie, môžeme to aplikovať aj na tento príklad.

Ak ste vegetariáni odporúčam Vám prejsť na ďalší odstavec. Kto má rad jedlo ako ja, a ja ho mám veľmi rád, užije si tu pochúťkové orgie. V reštaurácii si objednáte tradičné turecké jedlo napr. kebab. Najprv dostanete zeleninovú misu, ktorá sama o sebe dokáže zasýtiť hladný krk, k tomu nejaký ten chlebík v tvare placky a nakoniec vytúžené hlavné jedlo a na zapitie Ayran. Ayran je môj najobľúbenejší nápoj pripravený z jogurtu, ľadu a soli. Všetko sa rozmixuje a chutí to ako jemne slaný jogurotovomliečny nápoj. Na uliciach je nespočetné množstvo klasických tureckých občerstvení za veľmi lacný peniaz. Najradšej mám tavuk döner dürüm, čo je kuracie mäsko so zeleninou zatočené v chlebovej placke. Po tom, čo som sa vrátil späť do Turecka, zjedol som ich dve naraz. Až mi žalúdok plesá pri pomyslení na tú maškrtu. Ak si s jedlom neviete dať rady, je takmer isté, že priberiete ako väčšina erazmákov, čo však nie je môj prípad.

Čo sa týka Ankary, ako miesta pre večernú zábavu,  je to z môjho pohľadu bieda. Keďže som odchovaný na lacných „hospodách" a autobusových bufetoch v sobotu nadránom, neponúka Ankara mnoho príležitosti zabaviť sa podľa môjho gusta. Treba dodať, že pivo tu stojí 80 Kč a chutí hrozne. Slovami môjho otca: „Nechcel by som žiť v krajine kde je nekresťansky drahé pivo". Ak ste milovník piva ako ja, neostáva vám nič iné ako si rýchlo zvyknúť na čaj. Najlepšie by bolo začať trénovať už pred príchodom. Najlacnejšie víno stojí toľko ako tri krabičáky u nás. Myslím, že na východ od Istanbulu je alternatívna kultúra ešte v plienkach, no pri mnohých protestoch, ktoré sa v Ankare organizujú máte o akú takú alternatívnu zábavu postarané.

Čítal som na lonelyplanet.com, že Ankara je dobré miesto, keď idete z Antalye do Istanbulu a potrebujete prestúpiť. Nebudem polemizovať o tomto výroku, nech sa nechá každý príjemne prekvapiť. Avšak Ankara má aj svoje plus - strategickú pozíciu pre cestovanie. Rovnako ako západ, tak aj východ, sever a juh sú relatívne „blízko". Pre vášnivého cestovateľa, ktorý spoznal Ankaru za dva dni (sú aj takí, ktorí to zvládli za jeden deň) je to výborná príležitosť k cestovaniu.

Aby som sa dostal k podstate pobytu v Turecku, to jest vzdelávanie, niečo bližšie k škole a spôsobu vyučovania. Prvý semester sme boli dvaja erazmáci, druhý semester som ostal sám a od tohto sa odrážal aj spôsob výučby. Učitelia po väčšine hovoria plynulo po anglicky, je ich aj pár, ktorí študovali v Anglicku a ich hodiny sú najprínosnejšie. Väčšinou sa jedná o privátne lekcie, samoštúdium zakončené esejou alebo inou prácou. Človeka to prinúti viacej premýšľať nad témou a samostatne a systematický pracovať. Pravdaže, sú aj takí, ktorí celý semester nerobia nič a na konci nič nestíhajú. Chvalabohu (môžete si vybrať ktorému), ja nie som ten prípad. Nejedná sa o memorovanie, ale skôr o prácu s textom a písanie na vami vybranú tému. A keďže týmto pádom odpadá socializačný aspekt, doporučujem zapísať sa na krúžok. Vyzerá to nasledovne: ráno sa prechádzate po kampuse, kde sú rozmiestnené stánky s rôznymi krúžkami a ak máte šťastie ako ja, určite sa nájde niekto, kto bude rozprávať anglicky a vy mu môžete klásť hlúpe otázky, na ktoré si musí privolať pomoc kolegov.

V krátkosti Turecko mojimi očami. Dali by sa rozprávať príhody a príhody, ale na to tu nie je priestor. Erazmus je vynikajúci spôsob, ako spoznať novú kultúru, priučiť sa novému jazyku, spoznať skvelých ľudí a vytvoriť si priateľstvá snáď na celý život. Kto niekedy žil dlhšie v inej krajine, musel na sebe pozorovať zmenu, a rovnako túto zmenu dokáže rozpoznať aj na druhých. Človek sa naučí niečo, čo ho škola nikdy nenaučí: skúsenosti. Skúsenosti, ktoré si musel sám prežiť a vyrovnať sa s nimi v neľahkých podmienkach. Aj to je dôležitá lekcia, ktorú Erazmus ponúka.  

Ako napísal Steinbeck, mnohé cesty pokračujú aj po tom, čo skončili v priestore a čase. V Turecku som sa rozhodol ostať ešte o jeden semester dlhšie, pretože mám pocit, že som vo svojej ceste ešte nedošiel do cieľa.  Akoby vám povedal domáci: „Alláh je veľký a ukáže ti cestu."

Fotogalerie

Líbil se vám článek?
Stáhnout článek v PDF

2 komentáře

Obrázek uživatele Anonym
Anonym
17. 1. 2014

pekné

Obrázek uživatele Anonym
Anonym
17. 1. 2014

Super!!

Přidat komentář

(If you're a human, don't change the following field)
Your first name.
(If you're a human, don't change the following field)
Your first name.

Přečtěte si také

Přihlášení Registrace
RSS Facebook Twitter YouTube
Zobrazit standardní verzi webu

Taky děláme

Feedback